Konec světa se prý nekonal

Martin Mojžíš

Týždeň, 10. 3. 2019

Ouředníkova kniha je ťažko zaraditeľná. Ide o príbeh vyrozprávaný v mimoriadne krátkych kapitolách, z ktorých mnohé nemajú s príbehom – prinajmenšom na prvý pohľad – nič spoločné. Súčasťou hry je zdanlivá otvorenosť, s ktorou nám hneď na začiatku oznámi napríklad toto: „Rozhodl jsem se umístit do svého vyprávění věty, které se budou víceméně pravidelně opakovat. Jejich účel bude dvojí, potvrdit vám, že čtete pořád tutéž knihu, a poskytnout vám příležitost přerušit na okamžik četbu a zamyslet se nad tím, co v textu předchází, případně nad lidským údělem obecně.” Podobne otvorený je v otázke zdrojov: „Budu těžit i z jiných zdrojů, ze Světových vývojových tendendencí, ze Strategického kontextu okolo roku 2025, z Mapy budoucího světa. Jejich autoři se jen vzácně shodují, což zvyšuje pravděpodobnost, že některý z nich má pravdu.“

Ouředníkova kniha je podivuhodná textová koláž, ktorej zmysel sa vyjavuje len postupne. Často je vtipná, celý čas je znepokojujúca. Jednou z jej ústredných téz je, že „budoucnost už není, čím kdysi bývala“. To je tá mäkšia formulácia. Tvrdšia hovorí, že koniec sveta už nastal, len sme si ho nevšimli.

Ouředník nevníma prítomnosti veľmi optimisticky. Rozdiel medzi demokratickými a totalitnými režimami vidí napríklad v tom, že v demokracii si voľakedy ľudia mysleli, že môžu ovplyvňovať chod spoločnosti, kým v autoritárskych režimoch vychádzali z toho, že nemôžu ovplyvňovať vôbec nič. Postupom času sa však začali aj ľudia v demokraciách celkom slobodne považovať za bezmocných. Môže za to napríklad sklon ľudí k strate pamäti alebo ich ešte silnejší sklon k hlúposti.

Hlúposť pritom Ouředník nijako nepodceňuje. Naopak, považuje ju za vážneho súpera, proti ktorému sa inteligencia ukazuje pomerne bezmocná: „Přebytek inteligence zabraňuje pochopit hloupost a tudíž jí čelit.“ A čeliť by jej bolo treba. Namiesto toho však inteligencia dobrovoľne kapituluje a postupne začne považovať hlúposť za prejav istej formy inteligencie. Prejavuje sa to okrem iného v jazyku, ktorému Ouředník venuje výraznú pozornosť: „Jazyk se zkrátka vyvíjel. Věrný své roli vyjadřovat myšlení doby, zchátral a zdětinštěl. Řečníci, nad jejichž blbostí by roztály ledovce v Antarktidě, kráčeli světem ve vší beztrestnosti. Byli si vědomi svého vítězství: tak dlouho brali lidi za idioty, až se lidé stali idioty.“

Patrik Ouředník napísal zábavnú, ale neradostnú knihu. Aké z nej plynie ponaučenie? Čo máme robiť, aby budúcnosť opäť začala byť o čosi svetlejšia? Takú radu v knihe nenájdete. Veď predsa koniec sveta už nastal, len sme si to nevšimli.