Stručné dejiny utópií

Dalfar, 8. 11. 2015

Utópia: nejestvujúce, fiktívne miesto, kam je človeku umožnené projektovať svoje predstavy ideálneho sveta; literárny žáner, ktorý si vytvoril svoju zaužívanú formu; a napokon synonymum nemožného, neuskutočniteľného, permanentne a zákonite zlyhávajúceho. Žáner utópie predstavuje osobitý záznam civilizačnej psychoanalýzy – je dejinami idealistických, naivných, ale i chorobných a mocenských predstáv, ktoré v sebe nesú aj svoju tienistú, odvrátenú stránku a ktoré napokon dajú vzniknúť aj svojmu opaku: najprv ironickým a skeptickým variáciám a neskôr nezakryto distopickým, antiutopickým odpovediam.

Človek je variáciami svojich možností a potencionalít: je viac množinou možného, než úzkou úsečkou realizovaného. Potencialita, možnosti, fikcie sú pre ľudí kľúčové; z celej sféry ideálneho si človek pre seba, popri veľkej oblasti daného ideálneho, teda mytológie a náboženstva, vyhradil sféru utopického. Utópia je priestorom spoločenského a politického idealizmu, v ktorom človek samotný ašpiruje na dokonalosť a teda na funkciu dokonalého zákonodarcu a demiurga. Utópia je tak verziou politického náboženstva, sociologickej teológie: priestorom, kde človek vládne silám dobra, dokonalosti a účelnosti.

Patrik Ouředník zostavil dejiny utopického žánru. Jeho prístup možno pripodobniť k prednáške o hviezdnom nebi: namiesto mikroskopu sa používa ďalekohľad a výklad je rámcovaný posunom teleskopu po priestore oblohy. Najjasnejšie hviezdy sme už všetci tak trochu poznali, teraz sa nám o nich dostane trochu podrobnejší výklad; okrem toho je tu však množstvo menších hviezd a súhvezdí, mnohé vyhasli už pred rokmi, mená mnohých sme netušili, mnohé nie sú viditeľné voľným okom. Ouředník sa obmedzuje na stručný výpočet, skôr encyklopedický výklad než esejistický rozbor. Ponúka skôr štartovaciu čiaru, základnú kostru uvažovania o utópiách, nie výsledný, uzavretý produkt. Triedi, kategorizuje i decentne komentuje, ale skôr jemnou iróniou, než kategorickými súdmi. Podáva nám tak zaujímavý, rôznorodý materiál na premýšľanie a ostatné necháva na nás – hrozivú spleť domýšľania utopického materiálu do dôsledkov si uvedomuje a varuje pred ním už v úvode knihy: „Celá historie západního světa se nám z tohto hlediska začne jevit jako dějiny utopie, resp. utopie jako taková.“ Utopický princíp, uzavretý do tejto knihy, hrozí polapiť celý okolitý svet.

Aké sú teda dejiny utópie a čo hovoria o nás samotných? Zdá sa, že by mohli začať i skončiť Platónom: jeho textami Ústava, Zákony a dialógmi Timaios a Kritias, v ktorých spomína Atlantídu – a jeho márnymi, platonickými pokusmi uskutočniť svoju utópiu v Syrakúzach. Avšak dejiny utópie sú komplikovanejšie a komplexnejšie; prvé zmienky nájdeme už v Homérovej Odyssei a v 12. storočí sa utópia vracia na scénu. Svoj zlatý vek prežíva v 16. a 17. storočí; v 18. storočí sa objavujú ironické a parodické verzie a v polovici 19. storočia definitívne prevládnu distopické tóny, takže utopická symfónia, začínajúca antickým nápevom a vrcholiaca osvieteneckým triumfálnym pochodom, ústi do distopickej kakofónie 20. storočia. Čitateľ si v záplave diel môže vyberať objavné nápady, vtipné i absurdné motívy, originálne i hravé variácie. Eberhard Kindermann v roku 1744 píše o obyvateľoch Marsu, ktorí s Bohom komunikujú telepaticky a nepotrebujú preto žiadne cirkvi ani sväté knihy. Na Merkúre sa podľa neznámeho autora (1750) domorodci rozprávajú so zvieratami, spánok je len za trest a vášne sa nepovažujú za čosi hriešne, ale naopak, za najcennejší dar Stvoriteľa. V roku 1754 sa objavuje aj číro ekonomická utópia, v ktorej sa môžeme dočítať o tom, ako v kráľovstve Gala predchádzajú daňovým únikom. Kto by si chcel na utópie posvietiť z hľadiska národných charakteristík, určite si všimne nemecké dielko Wilhelma Heinseho (1787), ktorý rozvíja svoju utópiu „systému a poriadku“, kde muži a ženy žijú oddelene na dvoch ostrovoch, najväčšia rozkoš je v rešpektovaní múdrych zákonov a kde vojna zdokonaľuje a prináša sladké plody. Pútavá je aj kapitola venovaná utopickým (dokonalým) jazykom, zaujímavé je aj zistenie, že Defoe, Casanova, Andersen či Hawthorne sú prepojení práve témou utopizmu. „Tvoja utópia = moja distopia“, objavuje moderná doba a tak nečudo, že už v 19. storočí sa socializmus stáva predmetom svetlých utópií i najtemnejších distopií.

Ouředník sa uskutočňovaniu jednotlivých utópií venuje len letmo, v ojedinelých zmienkach však spomína, ako rýchlo ľudia unikali z utopických komunít, ktoré uskutočňovali raj na zemi. Našťastie, zo všetkých utópií sa dá vrátiť späť – späť do normálneho sveta. Ktorý našťastie nie je len utopickým konceptom.